Umenie pre zrakovo postihnutých

 

Jorge Restrepo

 

Spojovník  medzi badatelným a nebadatelných

 

 

Donaldo Altamirano, Nicaragujský spisovatel

Art.Mgr. filozofia, literatúra a výtvarné umenia

 

Tegucigalpa, Nedela 9. 10. 2005

 

 

 

Na príklade umenia pre zrakovo postihnutých “ Za badatelným” od kolumbijského umelca Jorgeho Restrepa sa odráža spektrum významov tak variabilných ako atypickýchl. Toto je spôsob ako v nás uchvacuje svojím pristupovaním k iným perspektívam namiesto konvencného a analytického  prístupu s ohladom iba na formálne zložky, množstvo ktorých by sme museli  len tažko odhadovat keby chýbali, neboli na svojom mieste alebo by  sa drasicky zmenili co do funkcnosti. 

 

Chcel by som upriamit pozornost na urcité konceptuálne zvláštnosti  Restrepovej práce, ktoré, pod nárastom v tejto interpretácie, kompletizujú zmysel zaujímavej cesty expanzie, rozvoja a manifestácie ktorá si zasluhuje byt prebratá do detailu. Chcel by som vyzdvyhnút tieto konceptuálne aspekty, ktoré tiež majú najdynamickejšiu a najodvážnejšiu charakteristiku doplnenú o súdržný klúc k rozlúšteniu jeho vnútorného sylogizmu na zaclenenie zmyslu pre všetky experimentálne varianty, všetky formálne rozmery rôznosti foriem a metód, ktoré Jorge Restrepo objavil, vyskúšal a zrealizoval v rozmiestnení stratégie, ktorá dáva ucelený zmysel jeho práci.

 

Rád by som vybral dva hlavné zmyslové prúdy ktoré pramenia z projektu “Za badatelným”, presnejšie,  ktoré sú riadené ex professo s cielom dosiahnut najmenej dva rozlicné typy efektov, dve základné úrovne komunikácie,  operujúce vo dvoch špecifických oblastiach spolocnosti, ktorej musíme bezpodmienecne pridat tretie poschodie zvyškového významu, ktorý nachádzame  medzi dvoma vyššie spomenutými úrovnami. Toto pocíta s co možno najpredsíznejšiím pochopením pre tých, ktorí sú spôsobilí vnímat zmysel celku.

 

I

Zacnime poporiadku. V mene nášho vynikajúceho, zrakovo postihnutého honduraského publika, tento koncept Jorgeho Restrepa otvoril dvere ktoré vedú k vecnej ceste; to je: neobmedzený a vecne otvorený priestor pre komunikáciu, ktorá musí byt bezpodmienecne rozvíjaná a umocnovaná.

 

Povedzme, že nevieme, kto je to Jorge Restrepo, a že nevieme nic o jeho práci a kariére. Predstierajme, že žijeme v oddelenom, neprepojenom, zväcša nehostinnom svete, kde sú informácie len biedne, neúplné alebo nepresné; každopádne nedostacujúce. Predstavme si co by bol vesmír plastických umení, jeho história, jeho napredovanie, jeho spirituálne dobýjanie a jeho energetický kováci pre nás – len vzdialený a neprajný svet do ktorého nemáme prístup. Predstavme si, že prežívame v paralelnom, okajovom, diskriminujúcom svete, oddelní zátarasmi, nie len porozumenia ale aj jednoduchého vnímania.

 

Zakladám svoje slová na ocitých zážitkoch získaných od Armanda Sáncheza, zrakovo postihnutého, Výkonného riaditela Národnej federácie spolkov pre ludí so znevýhodnením, a od Glendy Estrady, Vrchnej koordinátorky národnej únie slepých. 

 

Armando Sánchez nám vraví: 

 

Bol som v úradoch Handicap International pracujúc v inej oblasti, diskutujúc o iných projketoch ktoré budeme financovat, ked naraz niekto precítal, velmi zoširoka, opis projektu a výstavy “Za badatelným”. Ked mi povedali o com celá tá aktivita bola, vyzeralo to byt novinkou pretože výstava pre slepích nebolo v Hondurase nikdy zorganizovaná. Myslel som si, že by to bola jedinecná skúsenost; že to stálo za to projekt zrealizovat. Poprosili nás o pomoc a ja som okamžite odpovedal áno aj ked som si myslel, že by v celej veci bola kompetentnejcia Národná únia slepých.

 

V mysli som si nacrtol tie obrazy urcitým spôsobom bez toho aby som ich vlastne poznal. Nikde som necítal, že to boli abstraktné obrazy, ale myslel som si, že sú to figuratívne výtvory... Pre slepého, zdalo sa mi, to vyzerá byt obohacujúca skúsenost, spoznat tvar vecí ktoré predtým nikdy nevidel, ako sneh napríklad. Rozmýšlal som nad skúsenostou prostredníctvom precítenia alebo zahrnutím obsahom. Potom nám povedlai, že obrazy budú vytvorené braillovým písmom. Pýtal som sa sám seba: Kto by toto robil? Je možné, že autor aám píše braillom? Zahodil som všetky predstavy o tom, že by umelec mohol byt slepý. Pýtal som sa sám seba na motív. Má umelec v rodine slepých?

 

Novátorstvo, nezvycajná povaha tohto projektu, bolo co spociatku upútalo pozornost tých, kto viac ako diváci boli sami hlavnými úcinkujúcimi. Pretože nieco podobné sa prihodilo aj Glende Estrade, prezidentke Národnej únie slepých, federácie, ktorá spája organizácie siedmych predsedov oddelení:

 

Bola som jednou z organizátorov výstavy; bola som velmi dôležitým clánkom podpory. Pomáhala som umelcovi urobit pozvánky a napísat mená v braillovom písme. Bola som tiež jednou so sprievodcov pre vidiacich pretože tí mali zavaizané oci aby sa mohli dotýkat obrazov kým sme im vysvetlovali ich zmysel.

 

Stretla som Jorgeho Restrepa prostredníctvom Claudie Herrán, ktorá mi dávala hodiny na univerzite, kde som získala diplom v rozvoji ludských zdrojov. Claudia mi povedala, že by sa chcela so mnou o niecom porozprávat .  Hovotila o výstave malieb pre zrakovo postihnutých. Ako je to možné? Pýtala som sa ako my, slepí, môžme vidiet malby.

 

Pri inej príležitosti som dostala pozvánku na obycajnú výstavu pre vidiacich. Chcela som zo zdvorilosti íst, ale potrebovala som inú osobu, aby mi poisovala, co je na vystavených dielach zobrazené. Vždy nechávam svoju predstavivost lietat. Niekto používa zmyslové vzruchy, iný predstavivost ma to, aby zistil, co druhý hovoria, ale nikdy to nemôže byt to isté.

 

Claudia vysvetlila co tým Jorge myslel, ale že on nevie vela o vnímaní sveta slepcami, takže som pre nicho mohla byt velkou  pomocou, povedala. Vysvetlili mi že palby budú vyhotovené ako reliéf z bieleho materiálu. Podla tvaru, ktorý budeme vnímat, ked sa ich dotkneme, pohybom koncekov prstov po povrchu – to bol zmysel celej tej práce. Ked mi všetko vysvetlili, bola som vzrušená a zacala som vysvetlovat projekt iným zrakovo postihnutým.

 

Ten istý efekt zvláštnosti, táto chut po extravagancii a paradoxu boli, co ochvátilo pozornost väcšiny ludí pochádzajúcich z rozdielnych sociálnych vrstiev, ktorí sa chceli  priblížit projektu “ Za badatelným” nie len aby celkom zrealizovali zážitok ale aj spirituálne dobrodružstvo, v medzich kontaktu medzi ignorovaným vesmírom, oddelným neúprosnou bariérou. A v tomto zmysle  to prevýšilo všetky ocakávania.

 

Táto skúsenost v sebe zahrna silný didaktický úmysel, ktorý prevyšuje zvycajný rámec formálneho vzdelania. Pre slepých bolo ucit a ucit sa (viac ako ktorákolvej bežná sociálna aktivita) vynikajúcou skúsenostou . Na základe  ich ocenenia bolo nutné pre organizácie pre znevýhodnených pochopit naplánovat trvalý tréning podobného charakteru. Co je viac, skúsenost Armanda Sáncheza a jeho osobného cítania ukazuje, že je nutné predniest nejkú praktickú petódu, ktorá by ponala hmatové cítanie diela, nie nutne v rovnakom zmysle ako cítanie textu v braillovho písme.

 

Restrepo mi priniesol malbu a požiadal ma aby som po nej prešiel rukami. Bol som neistý ohladom toho, co odo mna žiadal; nevedel som, ci je to správne a bál som sa, že mi obraz nic nepovie a to odradí umelca od myšlienky ktorá ho motivovala. Snažil som sa objavit nejakú figúru. Nemožné?v urcitom momente moje prsty našli v malbe nieco co ma donútilo myslet si, že ide o ruku, ako ruka dietata. 

 

Ludia z Handicap International našli spôsob ktorým som sa dotýkal zaujímavého povrchu, ako niekto kto cíta v braillovom písme, z lava do prava a zhora dole. Aj ked som to z casu na cas kombinoval s omnoho spontánnejšími pohybmi...

 

...v dolnej casti je podpis, varovali ma, nieco co nebudem môct rozlúštit... Ale pácila sa mi textúra, niekedy drsná, ako keby tam niekto  dal piesok alebo PVC lepidlo. Iné casti boli hladké; tie viedli moju pozornost – boli ako keby niekto poucil privela lepidla. V tom som sa spýtal sám seba: Aké zaujímavé toto môže byt pre ostatných slepých ludí? Nepochyboval som o kultúrnom obsahu. Bál som sa, že nebudeme môct rozumiet. Na jednej strane som cítil, že je dôležité aby mali vidiaci kontakt s absolútnou  tmou. Ale na druhej strane som sa obával, že slepí nebudú môct povedat, co v tej ktorej malbe objavili, co bolo na konci viac prípadom neschopnost komunikácie medzi zrakovo postihnutými a vidiacimi.

 

Teraz nie pred ale priamo v Restrepovej obsiahlej práci, presne ako v iných jeho konceptoch  (napr. ‘Drancovanie’ v Múzeu Hondruraského cloveka), hlavní predstavitelia si na konci ani neuvedomili že oni sami?verejnost a umelec, vidiaci a zrakovo postihnutí?stvorili podstatu diela, v ktorom ich emócie, ich objavy, obmena každodennej perspektívy, solidarita prijímania a dávania, rozmer ich sociálnej kumunikácie, vyformovali základnú cast konceptuálnej akcie Jorgeho Restrepa

 

 

 

 

 

 

II

 

Aby sme porozumeli drhej polovici toho, o com sme hovorili, je nutné položit sa do úlohy  vidiacich, ktorí participovali na výstave a zmysly ktorých nepochopili. Predstavte si obrovský priestor, bez prekážok, bez dekorácií okrem nejakých bezfarebných látok, prostredie absolútne zbavené farieb, ktoré ale nie je ani biele. Mali by sme podotknút že pre týchto vidiacich ludí predložné priestranstvo predstavuje širokú škálu metafor: na jednej strane to je vykonštuovaná nicota, kde je zrak neželaný, kde sa ho treba zbavit – nie len  v zmysle oslobodit inscenáciu priestoru na príklad; tým, že tam neboli farby, scénografiou obrovskej suprematickej inštalácie, žiadalo si to priam byt ticho ako biela na bielej. A na druhej strane hned a zaraz, by nasledovala prítomnost vizuálne mätúceho, obleceného v  ciernom, ktorá by priniesla oduševený entuziazmus, radost, hudobnost, ale aj komunikáciu, vyjadrenie, akciu, oživenie.

 

A potom prišla k vidiacim ludom, ktorí si omotali okolo ocí ciernu pásku, skúsenost, ktorá  viedla ich predstavivost a intuíciu po dráhe ucitej náhodovosti ktorá pomáha nám slepým. O týchto, Armando Sánchez podotýkava velmi urcujúcu skúsenost:

 

Byt sprievodcom bola pre mna výzva. Co by som mal povedat ostatným? Ak nemám koncept, ak neviem, aké sú umelcove zámery, ako mám viest niekoho iného cestou aby porozumel tomu, comu ja sám nerozumiem? Mám povedat, co si myslím? Mám sa spýtat, co si myslí on alebo ho jednoducho chytit za ruku a nechat ho dotýkat sa a objavovat to, co je v jeho silách?

 

Skutocne som nechcel byt sprievodcom, bál som sa, lebo som nebol pripravený. Popri tom som chápal, že publikum bude pozostávat z ludí vybratých z vybranej sociálnej skupiny?sofistikovaní, kultúrni, ako som poznal z ich parfémov, ich rozhovorov, ich diskrétneho, pokojného a rezervovaného šepkania,tónu ich hlasu, výrazov, ktoré používali. Niekomu ma predstavili: “Táto pani je vzdelaná v umení, toto je spisovatel,” myslesl som si, aj ked sa clovek môže mýlit.  Potom vznikol závažnejší problém – mal som sprevádzat dámu. Mám ju chytit za ruku? Potom som bol sprievodza skupine žien. Jedna z nich so mnou hovorila velmi priatelsky, pocúvala, ako opisujem svoje dojmy, ked som prechádzal prstami po malbe. Niekedy sa stotožnovala  so mnou a dávala za pravdu mojím myšlienkam, ale inokedy mi odporovala. Nie, nie, to musí byt radšej nieco iné – navrhovala.

 

Iná žena bola riaditelkou Antropologického múzea. Vtedy som to nevedel. Naštastie som sa to dozvedel až potom, pretože keby som to bol býval vedel, bol by som velmi nervózny. Nevinne, pokojne, prechádzal som koncekmi prstov pomaly po jednej z malieb a tlmocil som jej svoje dojmy. Nakonci som bol spokojný, pretože táto žena bola milá a dala zapravdu niekolkým mojim interpretáciám, ktoré som navrhol.

 

Bolo to zaujímavé, pozorovat reakcie ludí so zaviazanými ocami, vnímat ako slepo ohmatávajú obrazy, pocut, ako hladajú miesto, ako skúšajú vyjadrit scoje predstavy slovami, porovnávat ako prijímajú dojmy v úlohe niekoho, kto bol náhodne oslepený.

 

Tiež som ohmatával a analyzoval niektoré obrazy, spolu so skupinou maliarov- zdalo sa mi, pretože sa ku mne dostali velmi blízko. Nezaviazali si oci, pozerali sa na malby s otvorenými ocami a sústredili sa hlavne na opravovanie mojich komentárov a potom si cosi medzi sebou šepkali.

 

Jeden z nch mi vysvetloval, že na plátne sú stromy za berajúce jednu polovicu kompozície. O strede, co bola najprázdnejšia oblast pre dotyk – umelec podotkol: “ Toto je velké ticho.” Potom mi povdali, aby som rpešiel rukami po iných castich malby kde som predtým nebol, možno z roztržitosti alebo v tom zhone. “Toto sú oblaky,” iný umelec povedal. Zdalo sa mi, že bolo maliari , umleci, alebo vedeli aspon nieco o malbe – podla istoty s akou rozprávali.

 

Nové skúsenosti sa obmienali a stupnovali. Táto výstava v krátkosti podáva monnost na vyjadrenie základnej ludskej solidarity, dobrodružstva imaginácie a intuície, potieranie nepopísatelného vnímania ktoré komunikuje v zmysle hovoreného slova?ako všeobecného prostriedku?vytvárajúc zónu výnimiek medzi badatelným a nebadatelným.

 

Mali by sme tiež hovorit zvášt o funkcii, ktorú hovorený jazyk naplna za špeciálnych okolností?ako vratký rebrík, niekedy dvojzmyselný, natiahnutý medzi vidiacimi a zrakovbo postihnutými, medzi dotykom a predstavivostou. Súdržnost medzi tým, co bolo napovedané názvami, a informáciami zýskanými dotykom koncekov prstov – to bolo základom.

 

Za Glendu Estradu, prezidentku Národnej únie slepých:

 

Niektoré malby sa mi pácili viac než iné, niekedy kvôli názvu, napríklas jeden sa volal: “Náhlivost”, ktorý mal rýchle línie natihanuté napriec plátnom, najprv boli šoroké, dlhé a pomalé ; ale ako som pro nich prechádzala, zacali sa zužovat  lámat sa do reliéfov až sa stratili.

 

Názov je pomôcka ktorá vela napovie. Ak názov vzbudí moju pozornost, pomáha to zachytit zmysel. Ak by to tak nebolo, bolo by to pomerne tažké.Premýšlaj nad tým – toto bolo prvý raz, co sa mohla nejaká skupina nevidiacich tešit z podobnej malby. Prvý raz nám názov nieco hovoril; a potom, ked sme sa ho dotkli, ako sme po malbe prešli prstami a dotýkali sa jej, zacali sme si vybavovat stromy, objekty, domy. Predstavili sme si, že sedíme pred tým, na co umelec naráža, identifikovali sme sa ideou, ktorú pred nami predostrel.

 

Nevyhnutná poznámka: Oboje, malba aj názov?vždy, ale špeciálne v tomto prápade?nemôžu zostat oddelené. Oboje by malo byt výsledkom organizovaného procesu. Ako súcasti toho procesu musia byt zaclenované v samom zaciatku metodického a postupného vzdelávania. Napríklad: Popri organizovaní kurzov umenia, aktívnych aj pasívnych, teoretických aj praktických pre spelých, mali by sme trénovat našich súcasných a budúcich umelcov tvorit a produkovat diela pre postihnutých –  co by  malo byt pravidelne ponúknuté ako možnost študentom  na našich umeleckých školách a akadémiaách.

 

III

 

Cast silenj a zmysluplnej aury obsiahlej práce Jorgeho Restrepa pochádza z jeho schopnosti rozvíjat zvycajné ponatia a koncepty. Práca nášho kolumbíjca rúca zaužívané konvencie v urcitých klúcovýhc bodoch, vyhýba sa konceptuálnym rámcom tradicného kticicizmu; ba co viac, neovplyvnujú ju zaužívané pravidlá a normy, ale sama radost z tvorby vecí a prinášanie ideí v celistvosti, spolu, pocínajúc prirodzenostou ludskej solidarity.

 

Co je dôležité v tejto konkrétnej fáze rozmanitosti prác pripravených ex professo Jorgem Restrepom? V širšom zmysle sú to ich sociálne dôsledky,  rozmanitost spôsobov, ktorými zasahuje kolektívne nevedomie, po oboch stránkach: estetickej aj morálnej. Na druhej strane, ich konceptuálne prevedenie, ich dosah na rytmus, kde estetické hnutia, techniky alebo koncepty stagnujú na jendom mieste.

 

Samozrejme, že Restrepo sa musel konfrontovat so markantnou  tour de force – aj pri tejto príležitosti.  Zložky jeho jazyka sú drasticky ovplyvnené zmenou podmienok. Asketizmus, ktorý sa stretával už pred tým s inými základnými prejavmi, ho teraz vedie k zatrateniu farby, prejavom vyzuálnych proporcií, vizuálneho rytmu, ktorý spája veci v prírode. Experimentuje sústredujúc sa na  hnaciu silu diela,  tmatovú plasticitu, možnosti materiálu, podporovaný v kontrastoch, castiach alebo obmienaní textúry a rytmu. 

 

V medzich umelcovho osobného vývoja, dochádza zjavne k drastickej zlomenine, k nezvycajnéj puklune, vzhlaodm na vztah k jeho predošlým prejavom. Jedným z tých  neobvyklých skokov ktoré  by úplným analytickým prístupom zmeškali mnoho z toho spájajúceho a obsahujúceho v jednotnom pohnutí celého koncpetu. Pretože v tomto prípade co zarucuje štilistické jednotu nie je homogenita materiálu a jeho prístupu, ale výseldok prepojenia v konkétnom presvedcení, že koncept nadobúda crty a adaptuje sa svojmu vystaveniu, domonštrovaniu a vývoju.

 

V Jorgem Restrepovi rozornávame nie len kretivny osobný talent pre schopnost prinášat zmyslovo napredujúce a výrazne progresívne diela, ale môžme vidiet aj známky diregenta symphonického orchestra, tkorý organizuje všeobecnú vôlul, ktorý vzívaním a z radostou riadi, ukazuje a oraganizuje velké množstvo tých, ktorí ho obklopujú, takže sa stávajú  inými, bohatšími, prehodnocujú názory, koncepty a kategórie, otvárajú sa novým kanálom a zabúdajú tie so stojatými definíciami, renovujúc kriticky, nie len postupy a materiály, ale aj postoje, sociálne hodnoty zahrnujúc zakaždým novú vôlu, vrátane každej konceptuálnemu posunu k novým, tichým obdvetviam ako hlavným predstavitelom aktívnym  v umeleckom fenoméne.

 

Texty a obrázky z tejto stránky nesmú byt kopírované ciastkovo ani v celku nikým na akademické alebo edukacné úcely, alebo pre osobné použitie, ak by toto nemalo obchodnú pohnútku. Ocenili by sme, keby ste citácie a kópie textov zaslali umelcovi s podrobným popisom kde a kedy bude tento materiál použitý. Umelec smie poskytovat kópie niektorých obrázkov vo vyššej kvalite na základe požiadavky.